poviedka

...a tak sa zobúdzam. Ulice sú prázdne tak ako vždy a hmla sa lenivo valí z neznáma do neznáma. Som pri vstupe do mesta, ale cesta je odrezaná veľkou priepasťou. Započúval som sa do ticha. Bolo tak ohlušujúce. V tom sa ozval škripot kovu o cestu. Škripot ktorý vydáva obrovský nôž sa stal jednou z mála vecí ktorých sa ešte bojím. Ešte možno tá siréna. Je to tak desivý zvuk, a pritom taká nádherná melódia ktorá oznamuje príchod niečoho veľkého a mocného...
Koľko tu už som? Rok? Dva? Čas tu neexistuje a moje rany sa za dva roky stále nezahojili. Už neviem ako sa volám, nespomínam si na tváre ľudí ktorých som mal rád. Cítim len chlad, bolesť, neviem čo je to úsmev, moja tvár zamrzla s týmto mestom. Keď začalo mesto horieť, som mal 7 rokov a býval som...Už si nepamätám kde...Zabiť a prežiť sú základné pojmy ktoré môj mozog ovláda.
Niekde neďaleko sa ozval hrmot. Hľadám zdroj hluku a po ceste čítam tabule s názvami ulíc a inštitúcií. Midwichská škola, Lakeview Hotel,Martin st., Katz st., a jasné, som tu, krivonôžka vysypala kontajner. Všimla si ma, odvrátila zrak od odpadu a snažila sa vystrieť aby mi bola rovnocennou. Nemala ruky ktorými by mohla udržovať rovnováhu ale jej nohy boli na to skvele prispôsobené. V strede jej hrude bola diera, z ktorej vytekala čierna kyselina ktorá so syčaním kvapkala na cestu. Natočila ju na mňa a pripravovala sa na útok. Bola moc pomalá. Olovená trubka si našla cestu cez jej hlavu a svojou krvou prispela k neporiadku ktorý pred chvíľou spravila na ceste. Veď ono to rozfúka vietor. Raz keď sa nebo roztvorí...Vietor som tu nezažil a ani asi zažiť nechcem. Určite by prifúkol nejaké svinstvo od jazera. S ničím a bez všetkého tu stojím a pozerám na mŕtvolu úbohého stvorenia. Pri pohľade naň som pocítil hnus ale aj malý náznak ľútosti. Zbláznil som sa. Ľutujem niečo čo ma chcelo zabiť. Alebo sa to len chcelo brániť? Mám pocit ako by som udrel psa. Onedlho ma to prejde. Som zabijak. Zabiť a prežiť. Ale dá sa toto nazvať životom? Toto je len paródia na sen. Ale kedy sa zobudím? Musím zomrieť aby som znovu ožil?
Tmavý tieň prešiel poza pletivo pri Wood Side Apartments a vyzeral dosť ľudsky na to aby som šiel za ním. Vzlykanie sa ozývalo o okolité budovy a ja som chcel ostať potichu.
Starý požiarny hlásič. A je to tu práve teraz keď sa mi to nehodí. Obloha stemnela a ja som vrazil do plotu. Fasády budov sa zmenili na krvavé a hrdzavé kovové konštrukcie. Omietka a farba sa s nechutným mľaskotom premenila na strach. Na jednom plote bola organická hmota ktorá dosť pripomínala mäso a chutila ako kura. Odobral som si trochu do ruksaku a išiel som hľadať tajomný tieň. Baterka prestávala svietiť už minule a ja som dúfal že v tomto meste ešte jednu nájdem ale žiaľ...Oheň vedeli ľudia urobiť už niekedy v dobe kamennej ale teraz som mal na hľadanie horľavín a dreva dosť málo času. Baterkou som si pobúchal po ruke a ona začala svietiť. Kam teraz? Kroky nejakej bizarnosti sa blížili a ja som vykročil ,asi niekde ku Texxon Gas. Fajn, chyba. Vrazil som do ostnatého drôtu a keď som sa v šoku odtiahol, tak som si rozrezal ruku, peru a čelo. Tečúca krv bola tá posledná vec ktorú som teraz potreboval. Ozvalo sa vytie besných psov a krik mladej ženy. Takže neutekám za mojou predstavivosťou. Je to žena a má dosť veľký problém. Obehol som pletivo a vo svetle baterky som uvidel asi 7 vlkov stiahnutých z kože a ženu ktorá držala v ruke nôž a sekeru. V okolí ležali mŕtve telá psov. Bolo ich asi osem a ja som sa nevedel vynadívať na vášeň s akou im sekala do tiel. Baterka zhasla...Pobúchal som si ňou o ruku a rozpadla sa na kusy. Fajn. Škripot prehlušil zvuky boja a ja som sa začal báť. Nie o seba ale o ňu. Nechcel som aby skončila ako veľa ľudí ktorí sem zablúdili. Pribehol som ku nej, schytil ju za ruku a ťahal som ju preč od psov. Preč od psov ale bližšie ku katovi. Kat vykročil spoza Peteovho bowlingu a kým som stihol niečo spraviť, do mňa vrazil kopiju. Tma...
Otvoril som oči a oslepilo ma neónové svetlo. Kde som? Steny, predtým biele, teraz zájdené a plesnivé neprezrádzali nič. Dezinfekčný zápach áno. Nemocnica Brookhaven. Som na tom až tak zle? Pozrel som sa dookola a zamrazilo ma. Ležal som na pitevnom stole a nado mnou stála žena. Taký kontrast smrti a života som nikdy nevidel. Bola od krvi a doráňaná ale jej vôľa žiť ma oslepila. Alebo to bola tá neónka? Prišlo mi zle. Tma...
...Svetlo. Tma. Svetlo. Tma. Dievčina mi lampou preblikávala oči. Chytil som ju za ruku a zastavil som ju. Zľakla sa. Aj ja by som sa , keby že ma chytí za ruku niekto, o kom som si myslel že je mŕtvy. „Si tu sám?“ Prikývol som že áno. To bola jediná vec ktorú vyslovila. Dvere sa rozleteli a do miestnosti vstúpilo malé dievča. Malý diabol prezlečený za malú školáčku. Povedalo: „No tak Judith, ukáž mu to.“ Judithina tvár sa s kvílením skrútila a ostal tam len groteskný útvar podobný hlave. Jej telo zrazu nebolo ženské ale neľudské a obhorené. Nemala oči ale vedel som že sa na mňa pozerá cez slizkú pokožku ktorú mala na tvári. Vykročila oproti mne a natiahla na mňa svoju chudú ruku na ktorej mala prívesok v tvare srdca. Zobral som skalpel a zarezal jej do miesta kde mal byť krk. Pohľad sa mi zahmlil a ja som nedržal skalpel ale obrovský nôž ktorý bol stále ponorený v jej krku. Mal niečo cez meter a pol a práve som ho vrazil do krku človeka. Áno...už to nebola príšera ale znova len to mladé dievča ktoré som nedávno sledoval v hmle. Prosebne sa na mňa pozrela skôr než jej oči zaliali krv a slzy. Potom klesla bez života na zem a nôž mi s buchotom vypadol z rúk. Klesol som na kolená a po oboch stranách pri mne stáli vykonávatelia trestu. Prijali ma medzi seba. Každý z nich držal kovový útvar ktorý nad mojou hlavou spojili a nasadili mi ho ako helmu. Helmu cez ktorú som sa nemohol nad nikým zľutovať. Už nikdy. Červená pyramída povstala pri smrti nevinného. Zomrel som, ale znovu som sa narodil ako strach tohto mesta.
Zazneli sirény ale ja som sa temnoty báť už nemusel. Bol som jej súčasťou. Bol som postava v hre ktorú hrajú ľudia so svojim svedomím. To oni si budujú toto mesto a jeho temnú stránku. Odraz ich myšlienok a svedomia je toto miesto. Každý tu nájde svoje očistenie. Buď smrťou alebo poznaním. Moje poznanie bolo ako toto mesto funguje. Som katom tak ako tí kati ktorí mi chceli ukázať kto som a čo robím. Keď nebola temnota, tak to neboli príšery čo som zabíjal. Boli to ľudia, previnilci ktorí boli odsúdení na smrť. Táto skutočnosť ma omráčila a ja som s treskotom noža a pyramídy spadol na zem...
...a tak sa zobúdzam. Ulice sú prázdne ako vždy a hmla sa lenivo valí z neznáma do neznáma. Som pri vstupe do mesta ale cesta je odrezaná veľkou priepasťou. Započúval som sa do ticha. Bolo tak ohlušujúce. V tom sa ozval škripot kovu o cestu. Škripot ktorý vydáva obrovský nôž. Kat ktorý ho niesol prišiel ku mne. Podal mi nôž a vrátil sa do hmly. Chápem. Mám sa postarať o hriešnikov tam vonku, mimo mesta. Vykročil som do priepasti pri vstupe do mesta. Moja noha narazila na cestu. Hmla ktorá ju zakrývala vyzerala ako bezodná priepasť a držala tu všetkých ktorí neboli očistení od svojho hriechu. Ja odísť môžem. Som voľný a zároveň zaťažený pravdou.
Už dávno som z mesta preč ale výboje temnoty stále prichádzajú a hmla neustupuje. Lebo každý človek ktorého som mám potrestať má svoje vlastné mesto v ktorom sa musí pozrieť na pravdu a ja sa na ňu musím pozrieť s nimi.

...Len temnota otvára brány Silent Hill...

emppu napsal:

...a tak sa zobúdzam. Ulice sú prázdne tak ako vždy a hmla sa lenivo valí z neznáma do neznáma. Som pri vstupe do mesta, ale cesta je odrezaná veľkou priepasťou. Započúval som sa do ticha. Bolo tak ohlušujúce. V tom sa ozval škripot kovu o cestu. Škripot ktorý vydáva obrovský nôž sa stal jednou z mála vecí ktorých sa ešte bojím. Ešte možno tá siréna. Je to tak desivý zvuk, a pritom taká nádherná melódia ktorá oznamuje príchod niečoho veľkého a mocného...
Koľko tu už som? Rok? Dva? Čas tu neexistuje a moje rany sa za dva roky stále nezahojili. Už neviem ako sa volám, nespomínam si na tváre ľudí ktorých som mal rád. Cítim len chlad, bolesť, neviem čo je to úsmev, moja tvár zamrzla s týmto mestom. Keď začalo mesto horieť, som mal 7 rokov a býval som...Už si nepamätám kde...Zabiť a prežiť sú základné pojmy ktoré môj mozog ovláda.
Niekde neďaleko sa ozval hrmot. Hľadám zdroj hluku a po ceste čítam tabule s názvami ulíc a inštitúcií. Midwichská škola, Lakeview Hotel,Martin st., Katz st., a jasné, som tu, krivonôžka vysypala kontajner. Všimla si ma, odvrátila zrak od odpadu a snažila sa vystrieť aby mi bola rovnocennou. Nemala ruky ktorými by mohla udržovať rovnováhu ale jej nohy boli na to skvele prispôsobené. V strede jej hrude bola diera, z ktorej vytekala čierna kyselina ktorá so syčaním kvapkala na cestu. Natočila ju na mňa a pripravovala sa na útok. Bola moc pomalá. Olovená trubka si našla cestu cez jej hlavu a svojou krvou prispela k neporiadku ktorý pred chvíľou spravila na ceste. Veď ono to rozfúka vietor. Raz keď sa nebo roztvorí...Vietor som tu nezažil a ani asi zažiť nechcem. Určite by prifúkol nejaké svinstvo od jazera. S ničím a bez všetkého tu stojím a pozerám na mŕtvolu úbohého stvorenia. Pri pohľade naň som pocítil hnus ale aj malý náznak ľútosti. Zbláznil som sa. Ľutujem niečo čo ma chcelo zabiť. Alebo sa to len chcelo brániť? Mám pocit ako by som udrel psa. Onedlho ma to prejde. Som zabijak. Zabiť a prežiť. Ale dá sa toto nazvať životom? Toto je len paródia na sen. Ale kedy sa zobudím? Musím zomrieť aby som znovu ožil?
Tmavý tieň prešiel poza pletivo pri Wood Side Apartments a vyzeral dosť ľudsky na to aby som šiel za ním. Vzlykanie sa ozývalo o okolité budovy a ja som chcel ostať potichu.
Starý požiarny hlásič. A je to tu práve teraz keď sa mi to nehodí. Obloha stemnela a ja som vrazil do plotu. Fasády budov sa zmenili na krvavé a hrdzavé kovové konštrukcie. Omietka a farba sa s nechutným mľaskotom premenila na strach. Na jednom plote bola organická hmota ktorá dosť pripomínala mäso a chutila ako kura. Odobral som si trochu do ruksaku a išiel som hľadať tajomný tieň. Baterka prestávala svietiť už minule a ja som dúfal že v tomto meste ešte jednu nájdem ale žiaľ...Oheň vedeli ľudia urobiť už niekedy v dobe kamennej ale teraz som mal na hľadanie horľavín a dreva dosť málo času. Baterkou som si pobúchal po ruke a ona začala svietiť. Kam teraz? Kroky nejakej bizarnosti sa blížili a ja som vykročil ,asi niekde ku Texxon Gas. Fajn, chyba. Vrazil som do ostnatého drôtu a keď som sa v šoku odtiahol, tak som si rozrezal ruku, peru a čelo. Tečúca krv bola tá posledná vec ktorú som teraz potreboval. Ozvalo sa vytie besných psov a krik mladej ženy. Takže neutekám za mojou predstavivosťou. Je to žena a má dosť veľký problém. Obehol som pletivo a vo svetle baterky som uvidel asi 7 vlkov stiahnutých z kože a ženu ktorá držala v ruke nôž a sekeru. V okolí ležali mŕtve telá psov. Bolo ich asi osem a ja som sa nevedel vynadívať na vášeň s akou im sekala do tiel. Baterka zhasla...Pobúchal som si ňou o ruku a rozpadla sa na kusy. Fajn. Škripot prehlušil zvuky boja a ja som sa začal báť. Nie o seba ale o ňu. Nechcel som aby skončila ako veľa ľudí ktorí sem zablúdili. Pribehol som ku nej, schytil ju za ruku a ťahal som ju preč od psov. Preč od psov ale bližšie ku katovi. Kat vykročil spoza Peteovho bowlingu a kým som stihol niečo spraviť, do mňa vrazil kopiju. Tma...
Otvoril som oči a oslepilo ma neónové svetlo. Kde som? Steny, predtým biele, teraz zájdené a plesnivé neprezrádzali nič. Dezinfekčný zápach áno. Nemocnica Brookhaven. Som na tom až tak zle? Pozrel som sa dookola a zamrazilo ma. Ležal som na pitevnom stole a nado mnou stála žena. Taký kontrast smrti a života som nikdy nevidel. Bola od krvi a doráňaná ale jej vôľa žiť ma oslepila. Alebo to bola tá neónka? Prišlo mi zle. Tma...
...Svetlo. Tma. Svetlo. Tma. Dievčina mi lampou preblikávala oči. Chytil som ju za ruku a zastavil som ju. Zľakla sa. Aj ja by som sa , keby že ma chytí za ruku niekto, o kom som si myslel že je mŕtvy. „Si tu sám?“ Prikývol som že áno. To bola jediná vec ktorú vyslovila. Dvere sa rozleteli a do miestnosti vstúpilo malé dievča. Malý diabol prezlečený za malú školáčku. Povedalo: „No tak Judith, ukáž mu to.“ Judithina tvár sa s kvílením skrútila a ostal tam len groteskný útvar podobný hlave. Jej telo zrazu nebolo ženské ale neľudské a obhorené. Nemala oči ale vedel som že sa na mňa pozerá cez slizkú pokožku ktorú mala na tvári. Vykročila oproti mne a natiahla na mňa svoju chudú ruku na ktorej mala prívesok v tvare srdca. Zobral som skalpel a zarezal jej do miesta kde mal byť krk. Pohľad sa mi zahmlil a ja som nedržal skalpel ale obrovský nôž ktorý bol stále ponorený v jej krku. Mal niečo cez meter a pol a práve som ho vrazil do krku človeka. Áno...už to nebola príšera ale znova len to mladé dievča ktoré som nedávno sledoval v hmle. Prosebne sa na mňa pozrela skôr než jej oči zaliali krv a slzy. Potom klesla bez života na zem a nôž mi s buchotom vypadol z rúk. Klesol som na kolená a po oboch stranách pri mne stáli vykonávatelia trestu. Prijali ma medzi seba. Každý z nich držal kovový útvar ktorý nad mojou hlavou spojili a nasadili mi ho ako helmu. Helmu cez ktorú som sa nemohol nad nikým zľutovať. Už nikdy. Červená pyramída povstala pri smrti nevinného. Zomrel som, ale znovu som sa narodil ako strach tohto mesta.
Zazneli sirény ale ja som sa temnoty báť už nemusel. Bol som jej súčasťou. Bol som postava v hre ktorú hrajú ľudia so svojim svedomím. To oni si budujú toto mesto a jeho temnú stránku. Odraz ich myšlienok a svedomia je toto miesto. Každý tu nájde svoje očistenie. Buď smrťou alebo poznaním. Moje poznanie bolo ako toto mesto funguje. Som katom tak ako tí kati ktorí mi chceli ukázať kto som a čo robím. Keď nebola temnota, tak to neboli príšery čo som zabíjal. Boli to ľudia, previnilci ktorí boli odsúdení na smrť. Táto skutočnosť ma omráčila a ja som s treskotom noža a pyramídy spadol na zem...
...a tak sa zobúdzam. Ulice sú prázdne ako vždy a hmla sa lenivo valí z neznáma do neznáma. Som pri vstupe do mesta ale cesta je odrezaná veľkou priepasťou. Započúval som sa do ticha. Bolo tak ohlušujúce. V tom sa ozval škripot kovu o cestu. Škripot ktorý vydáva obrovský nôž. Kat ktorý ho niesol prišiel ku mne. Podal mi nôž a vrátil sa do hmly. Chápem. Mám sa postarať o hriešnikov tam vonku, mimo mesta. Vykročil som do priepasti pri vstupe do mesta. Moja noha narazila na cestu. Hmla ktorá ju zakrývala vyzerala ako bezodná priepasť a držala tu všetkých ktorí neboli očistení od svojho hriechu. Ja odísť môžem. Som voľný a zároveň zaťažený pravdou.
Už dávno som z mesta preč ale výboje temnoty stále prichádzajú a hmla neustupuje. Lebo každý človek ktorého som mám potrestať má svoje vlastné mesto v ktorom sa musí pozrieť na pravdu a ja sa na ňu musím pozrieť s nimi.

...Len temnota otvára brány Silent Hill...

Nedělat tak velké citace, brzdí to